Žijeme v dobe, kedy spoločnosť žije témami týkajúcimi sa politiky, vzťahov, peňazí či rodovej vyváženosti. Napriek tomu je v mnohých firmách jedna vec stále tabu. A tou sú chyby! Ľudia sa za ne v mnohých spoločnostiach buď hanbia, alebo sa ich až hystericky boja. Našťastie sa to začína postupe meniť…
Ale začnime poporiadku. Predtým boli chyby vnímané ako stigma. Na chybu sa nazeralo ako na zlyhanie, ktoré mohlo nenávratne zabrániť kariérnemu posunu. A tak bolo jednoduchšie tváriť sa, že nikto žiadne chyby nerobí. A keď už bolo očividne jasné, že k chybe došlo, tak s tým bolo potrebné byť hlavne čo najrýchlejšie hotoví, akože niekoho potrestať a ísť od toho.
Toto nie je úryvok zo žiadnej príručky, ale v mnohých firmách stále aktuálny manažérsky prístup. Bohužiaľ.
Bohužiaľ preto, že tam, kde manažéri alebo firmy chyby neanalyzujú, kde sa o nich nehovorí, tak práve tam sa chyby opakujú. Ľudská pamäť je totiž sama o sebe prirodzene krátka, zabúda a selektuje. Bezchybný uhol pohľadu je už zo svojej podstaty diskvalifikujúci k akémukoľvek posunu či ponaučeniu.
Diskutujme o tom, čo sa nepodarilo podľa očakávaní
S tým, ako sa spoločnosť otvára a ako sa diskutuje o predtým „zakázaných“ témach, sa hovorí otvorenejšie aj o chybách. A práve len debata o tom, čo sa nám nepodarilo, nás môže posunúť dopredu. Je to to isté, ako keď sa učíme o dejinách. Neučíme sa ich preto, aby sme z hlavy vedeli odpovedať na otázku, kedy bol postavený Karlov most, ale čo, kedy a v akom kontexte sa dialo a k čomu to viedlo tak, aby sme nutne neopakovali tie isté chyby ako generácie pred nami.
Aby sme o chybách mohli vôbec hovoriť a zmeniť názor alebo postoj k nim, je zo všetkého najpotrebnejšie si uvedomiť, čo to chyby vlastne sú.
Pretože vo svojej podstate nie je chyba nič zlé. Chyba je celkom prirodzená vec. Keď sa malé dieťa učí chodiť, chvíľu to trvá. Učí sa z toho, čo sa mu nepodarilo, kde a ako spadlo, či sa zatackalo. Áno, ak niekto opakuje tú istú chybu dookola, to je už o niečom inom. Avšak chyba sama o sebe je v daný moment len určitou odchýlkou od normálu či od očakávaní a riadeným spôsobom očakávaná.
Akonáhle si toto uvedomíte, potrebujete už len jednu vec – a to dokázať tieto odchýlky odhaliť, vidieť, sledovať. Prvým kontrolným mechanizmom je sebauvedomenie. To je ale veľmi náročná disciplína, a aj pri jej zvládnutí funguje iba čiastočne. Preto by človek v živote i v práci mal od svojho okolia chcieť dostávať spätnú väzbu a nachádzať vďaka nej svoje chyby.
Pokiaľ takú informáciu dostanete, druhým kľúčovým krokom je vedieť si svoj omyl priznať a pokojne a nahlas povedať „urobil som chybu“. To je totiž základný moment, vďaka ktorému sa my ako osobnosti aj ako spoločnosť posúvame. Keď sa k takému uvedomeniu dopracujete, môžete už o chybe sami so sebou i so svojím okolím hovoriť, zmerať jej dopady a pracovať na tom, čo ďalej.
Čím častejšie si budete uvedomovať, že sa niečo nepodarilo, tým lepšie budete podobné situácie rozoznávať s predstihom, a tie isté chyby už opakovať nebudete.
.jpg)
Vysoká škola leadershipu
Podobný prístup sa dá praktizovať aj pri leadershipe. Tu takisto platí, že je zásadné o chybách hovoriť a dávať ľuďom spätnú väzbu. Forma sa môže rôzniť, my máme napríklad zavedený model pravidelných one-one stretnutí, kde preberáme a spätne vyhodnocujeme uplynulé obdobie.
V každom prípade platí, že je treba s chybami pracovať a komunikovať ich priebežne. Hlavne na nič nečakať. To platí obzvlášť pri riadení projektov, kde sa prehliadanie drobných opakujúcich sa chýb môže kumulovať až do obrovského problému. Nie nadarmo je jednou zo základných poučiek v súvislosti s chybami „Fail fast“.
A i keď je frekvencia do určitej miery individuálna, kľúčové je, aby sa človek aspoň na chvíľu oslobodil od všetkých rozrobených projektov, zastavil sa a mal možnosť sa v pokoji zamyslieť.
Pozor na recidivistov
Vytvorenie podporného prostredia je jedna vec, ale ako poznať, ktorá technika alebo metóda pre prácu s chybami bude na „vašich ľudí“ pôsobiť dobre? Mne sa osvedčilo vždy si najskôr všetko vyskúšať sám na sebe. A až keď sa daný postup osvedčí priamo mne, aplikujem ho do tímu alebo firmy. Je potrebné vždy vedieť, čo vyžadujem od ostatných a vedieť, čo to obnáša.
Rovnako to ale neznamená, že pôjde všetko hladko. Úskalia spočívajú v tom, že keď človek pracuje sám so sebou, väčšinou vie, ako zvyčajne reaguje. Pracovať s chybami podriadených v pozícii manažéra je zásadne iné v tom, že každý človek je na chyby a ich priznávanie inak citlivý.
Na jednej strane je veľká skupina ľudí, s ktorými sa dá o chybách ľahko porozprávať, nemajú problém si ich priznať a poučiť sa z nich. Rovnako tak ale existuje aj nemalá skupina jedincov, ktorí akékoľvek zlyhanie i malé chybičky popierajú a sú to svojim spôsobom „recidivisti“. S nimi už potom treba nastaviť si určité mechanizmy, aby sa chyby neopakovali. Alebo sa s nimi po čase jednoducho rozlúčiť.
Ale netreba sa báť. Môže to byť čiastočne dané našou firemnou kultúrou, ale z vlastnej skúsenosti viem, že takých ľudí nie je až tak veľa. V 95 percentách ľudia skutočne nechcú opakovať rovnaké chyby a sú radi za nastavené zrkadlo, ktoré ich môže posunúť, nech už je to aj na začiatku nepríjemné.
Diabol v detailoch
Práve nastavovanie zrkadla je pre šéfa či manažéra v prípade chýb absolútne zásadné. Ide o to, že sa človek prirodzene zameriava predovšetkým na veľké rozhodnutia a významné momenty. To je určite dôležité, ale nie je to ani zďaleka všetko. Podobných kľúčových rozhodnutí robí väčšina ľudí v práci len niekoľko za mesiac alebo dokonca za rok. To, že ste pre firmu zachránili projekt súborom kľúčových rozhodnutí, si budete pamätať aj za rok.
Avšak ešte záludnejšie sú malé, skoro by som povedal drobné chyby, ktoré ale človek robí opakovane, napríklad každý deň niekoľkokrát. Pri obchodnom calle, na schôdzke, kedykoľvek…
Stačí si predstaviť, koľko videocallov človek absolvuje napríklad týždenne. A pokiaľ pri každom z nich robí jednu a tú istú chybu, dohromady to potom vyzerá za jeden taký pracovný mesiac na poriadnu kopu chýb.
Objaviť ich a uvedomiť si ich je nesmierne ťažké. A tu by mal práve vedieť pomôcť nadriadený. Pomôcť chybu odhaliť, hovoriť o nej a naviesť na cestu, ako chybu nabudúce nezopakovať. Odstrániť malé chyby nie je vôbec ľahké, ale výsledný dopad na takmer každodennú prácu býva enormný. Len to vyžaduje pokoru, pokoru a ešte raz pokoru. A toto si mnoho ľudí vôbec neuvedomuje, a preto sa zameriavajú na prácu na tých veľkých viditeľných pochybeniach či neúspechoch. Avšak toto je len malá vzorka, dokonca nie vždy smerodajná.
V druhej časti tohto článku si povieme, aké vnútropodnikové nástroje sú vhodné pre odhaľovanie chýb, prečo sa deliť o „fuck-upy“ a kde s prácou s chybami začať.
